Život školkára s pracujúcimi rodičmi

2. února 2014 v 10:32 | Adamko a maminka
Tento článok píšem spolu s maminkou. Napriek tomu, že som všestranne nadaný (ja som o tom presvedčený a snažím sa pravidelne aj ostatným vysvetliť, že skrátka "Ja viem všetko"), nič to za to, písať v necelých piatich rokoch ešte nedokážem. Počítam v pohodičke do dvadsať. I keď po patnástke podľa mňa následuje osemnástka....

V mojom živote sa za posledné roky toho zmenilo dosť. Chodim do Králičkovej školky v Kralovicích, kde sa mi ohromne páči a nerád sa vraciam domov. Niektoré deti plačú, keď majú ísť do školky, ja plačem, keď mám ísť domov skor než o piatej poobede. Školka je super vec. Mám tam najlepšieho kamaráta Arsena, s ktorým sa pravidelne vzájomne nakazujeme všemožnými mutáciami detkých vírusových ochorení, vďaka čomu úspešne jeden týždeň v mesiaci trávime s rodičmi doma pred televizorom a ako marodko mám dokonca aj privilegium spať v maminkinej posteli. Učitelky v školke sa snažia ma všestranne vzdelávať a niekedy aj vychovávať. Viem sa sám obliecť, sám sa najem (aj keď o kvantite radšej pomlčme), vydarene kreslím a študujem encyklopédie prehistorického života. K praktikovaniu kalokagatie mi chýba ešte ten šport. Baví ma chodiť na turistiku a behať, ale ostatné športy ma zatiaľ veľmi nenadchli. Rád chodím s rodičmi na bazén (pozostatok z bábatkovského kurzu plávania), ale návštevy bazénov v poslednej dobe pravidelne obohacujem následným zápalom spojiviek, takže rodičov už návštevy bazénov omrzeli. Vyskúšali sme teda korčule. Zatiaľ dokážem na nich stáť a udržať rovnováhu, keď ma rodičia ťahajú, ale profesionálny športovec zo mňa nebude. Nechápem, prečo pri športe bolia rozne časti tela a prečo sa pri tom človek necíti tak pohodlne ako pri kreslení, či pozeraní telky...Rodičia, hlavne maminka, ale stále dúfajú, že budeme svorne športovať. Tak vačšinou zatnem zuby a necham ju dúfať. Oveľa bližšia než šport, je mi kultúra. Milujem múzeá, výstavy, divadlá. Dokážem zniesť aj hudbu - v školke máme pravidelné bubnovanie a karnevaly. Nechápem síce zmysel obliekania sa do podivných kostýmov, ale behanie do rytmu hudby je vcelku fajn.

Najdoležitejšiu zložku mojho života však okrem školky a všemožného rozvíjania sa stále tvoria moji rodičia. Bohužiaľ obidvaja pracujú. Najviac milujem spoločné čumenie do bedne, čo ale praktikujeme len večer po školke a behom tých krásnych chvíľ, keď maródime. Inak je všetko v zhone. Práca a školka, varenie večere s maminkou, víkendové upratovanie, víkondový výletík a zas to isté dokola. Veru, so zamestnanými rodičmi sa človek moc srandy nedožije. Ešte že mám svoju Sašenku. Rozhodli sme sa, že keď vyrastieme, budeme mať svadbu. Rodičia nás budú mocť navštevovať v našom krásnom bytíku plnom dinosaurov, ale vačšinu času budeme žiť v krásnom manželstve. Už sa toho nemožem dočkať.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama